Nadpis je síce dvoj-jazyčný, ale budem písať po slovensky. Po slovensky preto, že píšem pre seba. Píšem o mojom meste, Bratislave, ale aj iných. Píšem o tom ako sa cítim, keď na moje miesta myslím.
Narodila som sa v Bratislave a v Bratislave som vyrástla. Malú pauzu počas strednej školy som si dala v Južnej Afrike, mam tam časť rodiny. S Bratislavou sa mi spája veľmi veľa intenzívnych spomienok. Z detstva je to Hlboká cesta, Devin, Koliba a sánkovačka, Vianočné trhy, Slovenské Národné Divadlo, Bábkové divadlo…
Nikdy som nechcela bývať nikde inde.
Keď som študovala architektúru na STU tak sa vo mne tento pocit posilnil. Rada sa venujem momentom okolo nás. Momentom, ktoré podnecuje práve architektúra a prostredie, v ktorom žijeme. Vždy som som chcela pracovať so svojim mestom, žiť vo svojom meste. Tráviť horúce letné večery v Starom Meste, počúvať šumenie Dunaja v noci.
Počas školy som bola rok v Belgicku. Zistila som ako mám Bratislavu ešte radšej. Takisto som však zistila, že keď chcem byt pracovne pre svoje mesto naozaj užitočná musím sa veľa veľa učiť. Takto som sa dostala na stáž do Štokholmu. Chcela som sa naučiť viac o tvorbe mesta a miest pre ľudí. A chcela som sa vrátiť. Najprv za rok, ale potom sa stal život a jeden rozchod a ja som si povedala, že teraz sa ešte nevrátim, ešte sa mám čo učiť. A naučila som sa veľa, zistila som však aj že som nebola v Štokholme úplne šťastná. Chcela som sa vrátiť. Ale nevrátila som sa, stal sa život. Tentokrát nový vzťah, vzťah na diaľku s niekým kto býva na ostrove. Ostrove Man, Isle of Man. Chcenie ísť domov sa zmenilo na, chcenie odísť zo Štokholmu, chcenie si dať pauzu od práce, pauzu od pocitu, čo by som mala v živote robiť.
A tak som si zbalila švestky, tri krabice a dva bicykle a s trojtýždňovým medzipristátím sa vybrala na Ostrov. Prvý deň na ostrove ma privítal šialený vietor a obrovské vlny. Po mesiaci ma privítala aj neslávna pandémia. Pracujem na živnosť, za svoju silnú stránku považujem nadväzovanie kontaktov. Osobné stretnutia a networking neboli až do minulého týždňa možné. Napriek tomu sa mi zopár veci podarilo, a pomaly sa rozbieham a teším sa. Chcela som si oddýchnuť od práce (a áno, som neskutočne vďačná ,že mam to privilégium si dať pauzu a pozerať sa na vlny par mesiacov) a corona mi v tom pomohla.
Teraz začínam. Mam prvý väčší job, pracujem pre mesto, pomáham mestu komunikovať s obyvateľmi a investormi čo všetko je možné. Hľadám potenciál v priestoroch, momentoch. Je to dream job, dočasný ale je. A ja sa teším, teším sa že po ťažších dvoch rokoch, sa mi vrátila radosť z mojej práce.
Stále sa mi pri myšlienke na Bratislavu tisnú slzy do oči, a zovrie ma smútok za domovom
…avšak som objavila v mojom novom meste Douglas momenty, ktoré mi navodia genia loci Bratislavy.
Hneď vedľa je ulica, ktorá na mňa vplyva ako Hlboká cesta, moje najobľúbenejšie miesto v mojom rodnom meste.